Choď na obsah Choď na menu
 


Pôvod psa:

Pes je najstarším zdomácneným zvieraťom. O tom svedčí mnoho vykopávok viac alebo menej zachovaných kostier psov z doby okolo 10 000 až 15 000 rokov pred naším letopočtom, teda z doby kamennej, keď človek žil v prvotno–
pospolnej spoločnosti. Z toho usudzujeme, že prapredok dnešného psa sa pridal k vtedy žijúcemu prečloveku najmä preto, aby si ľahšie zaobstarával obživu zo zvyškov ulovenej zveri. Postupne sa s človekom zblížil a človek začal využívať jeho vlastnosti pre svoju potrebu, najmä na stráženie svojich sídlisk a na lov.
Psy v dnešnej podobe sa prvý raz v Euroázií zjavili pred 12 000 až 14 000 rokov. Z ktorého rodu sa vyvinuli? Pôvodne sa predpokladalo, že ich predkom bol šakal, alebo kríženec šakala a vlka. Dnes sú vedci presvedčení o tom, že predkom psa bola neveľká južná variácia sivého vlka ( Canis lupus pallipes ), s ktorým sa stretávame v Indií. Inými možnými predkami psa sú vlnosrstý vlk zo severnej Indie a Tibetu a púštny vlk zo Stredného východu. V početných vykopávkach pravekých sídlisk nachádzame rozličné druhy psov, z ktorých potom odvodzujeme dnešné plemená a ich vzájomnú príbuznosť. Napríklad v kolových stavbách z doby asi 10 000 rokov pred naším letopočtom nachádzame zvyšky kostier psa nazývaného pes barinný alebo rašelinný (Canis familiaris palustris). O jeho pôvode však nevieme nič bližšie. Od tohto psa odvodzujeme vznik početných plemien dnešných špicov, pinčov a teriérov. Ich spoločným znakom je predovšetkým menšia, nanajvýš stredná postava, veľmi živý temperament,
ostražitosť a ostrosť. Najväčšími z potomkov psa barinného sú dnešné najmladšie plemená – veľký bradáč, doberman, airedalský teriér, ktoré sa práve pre uvedené vlastnosti používajú ako služobné psy.
Skupina dogovitých psov má samostatného predka nazývaného Canis familiaris decumanus. Krížením severských plemien s dogovitými plemenami pravdepodobne vznikli dnešné bernardíny i newfoundlandské psy, ktoré sa vyznačujú spoločnými vlastnosťami, ako je pokojná povaha, prítulnosť k človeku, ostražitosť a nebojácnosť. Vývojovo najmladším predkom našich psov je pes bronzový ( Canis familiaris matris optimae ), ktorého zvyšky sa našli v mnohých sídliskách z bronzovej doby.
Od neho odvodzujeme všetky plemená ovčiarskych psov, ktoré sa mu najviac podobajú veľkosťou, stavbou kostry a tvarom lebky.

Príbuzné druhy:

Vlk šedý.( Canis lupus ) Vyskytuje sa v Severnej Amerike, Európe, Ázií a na Strednom východe skoro v 35 poddruhoch, vrátane vlka z Veľkých Planín, ktorý kedysi preháňal stáda amerických bizónov, a obyčajného vlka z európskych a ázijskych lesov. Váži od 12 do 80 kg a farba jeho srsti je rôzna, od bielej cez šedú a červenohnedú až po čiernu. V prírode sa dožíva 16 rokov a v zajatí až 20 rokov. Jeho potravou sú rozmanité živočíchy ako losy, jelene, zajace, bobry a domáce zvieratá. Nepohrdne ani zdochlinami a rastlinami.

Kojot ( Canis latrans ). Vyskytuje sa v Kanade a Severnej Amerike a váži od 11 do 15 kg. Je šedej až bledožltej farby s čiernym pásom uprostred chrbta a čiernymi škvrnami na predných nohách a chvoste. Živí sa väčšinou králikmi a hlodavcami, ale aj antilopami, jeleňmi a ovcami. Príležitostne je súčasťou jeho potravy aj ovocie a hmyz

Šakal. Poznáme štyri druhy šakalov: obecného ( canis aureus ), žijúceho v Afrike, čabrakovitého ( canis mesomelas ) žijúceho vo východnej a južnej Afrike, opičieho ( canis simensis ) z Etiópie a pásikavého ( canis adistus ) z tropickej Afriky. Najvzácnejší je šakal opičí, ktorých je na svete asi štyristo, alebo päťsto. Šakal je štíhla psovitá šelma, vážiaca 7 až 15 kg. Jeho srsť môže byť sfarbená zlatožlto, ale aj hnedočerveno s bieločiernymi škvrnami na chrbte alebo šedo s bielymi pásikmi na bokoch. Strava šakala je rozmanitá a pozostáva z ovocia, bezčlánkovcov, hmyzu, obojživelníkov, plazov, malých cicavcov.

Ďalšími príbuznými psa sú Líška, Ázijský pes Dhole, Pes pralesný, Psík medvedíkovitý, Pes hyenovitý, Vlk hrivnatý, Austrálsky divý pes – dingo.

Anatómia psa:

KOSTROVÁ SÚSTAVA:
Osou kostry psa je chrbtica. Na jej prednom konci je lebka a po stranách sú rebrá a končatiny. Lebka psa sa skladá z tvárových a lebkových kostí tvoriacich lebkovú dutinu, v ktorej je uložený mozog. K lebke je kĺbom pripojená sánka ovládaná mohutnými žuvacími svalmi, ktoré umožňujú rýchly a silný záhryz. Zuby sú uložené v čeľusti a sánke. Chrup dospelého psa sa skladá zo 42 zubov, v mliečnom chrupe šteniat je 28 zubov. Chrbtica sa skladá zo stavcov, a to zo 7 krčných, 13 hrudníkových, 7 bedrových, 3 krížových a 20 – 23 chvostových stavcov. Prvý krčný stavec sa nazýva nosič a druhý krčný stavec sa nazýva čapovec. Tieto stavce sa svojim tvarom odlišujú od ostatných a umožňujú pohyblivosť hlavy. K hrudníkovým stavcom sú kĺbmi pripojené klenuté rebrá, ktoré tvoria hrudníkový kôš. Pes má 13 párov rebier, z toho 9 pravých a 4 nepravé. Pravé rebrá sú naspodu rebrovými chrupkami spojené s nepárovou hrudnou kosťou.
U plodu majú dlhé kosti zo začiatku chrupavkovitú štruktúru, no v neskorších týždňoch kotnosti sa menia na skutočné kosti.
Končatinové kosti, ktoré považujeme za duté kosti, sú ukončené na oboch koncoch kĺbom, alebo článkom. Časti dlhých kostí, ktoré nie sú zakryté kĺbom, sú pokryté pevným väzivom okostice. V mladosti, keď pes rastie, vnútorná vrstva okostice aktívne narastá a vytvára kosť, súčasne sa zväčšuje aj priemer kostí. Vnútorná časť dutých kostí sa starnutím absorbuje, a tým sa zabráni jej prílišnému zhrubnutiu a oťaženiu. Pôvodná stena kostí, zvaná cortex, má tak stále rovnakú hrúbku. Keď sa rast psa zastaví, stane sa okostica relatívne nečinnou, ale ak dôjde k zlomenine, znovu sa v oblasti zlomeniny aktivizuje. Aby sa predišlo oslabovaniu kosti, jej vnútorná časť je vyplnená jemnou kostnou výstuhou, ktorá sa nazýva trabecullae. V mladosti je vnútorný priestor kosti vyplnený kostnou dreňou, ktorá sa v procese starnutia mení na tuk. Kosť rastie do dĺžky v kostných miestach blízko kĺbov, ktoré sa nazývajú rastovými alebo epifyzálnymi platničkami. Tieto rastové platničky sú miesta, kde neprestala tvorba kostnej chrupavky, ktorá pôsobí ako postupová vrstva za rastovými platničkami v rastovej časti kosti. Chrupavka sa mení na kosť, a tým kosť rastie. U prevažnej väčšiny psov prestávajú duté kosti rásť po desiatom mesiaci veku.
Chrbtica. Chrbtica je vlastne trubica, ktorá sa skladá z jednotlivých kostí nazvaných stavce a tie sú spojené silnými šľachami. Stredom tejto trubice prechádza miechový kanál, v ktorom je umiestnená vzácna miecha. Stavce pokračujú až do chvosta, tieto sú omnoho menšie než hlavné stavce a väčšina nervov vystupuje z miechového kanálu pred zakončením tela. Medzi dvoma stavcami je vláknitá podložka, takzvaná medzistavcová platnička, ktorá tlmí mimoriadne otrasy a pohyby. Jej štruktúra je podobná cibuli a skladá sa z množstva tenkých šupiek a tekutiny. Jej stred, ktorý tlmí otrasy je veľký asi ako golfová loptička. S narastajúcim vekom psa sa z medzistavcových platničiek vytráca tekutina a chrbtica stráca ohybnosť. U niektorých plemien, ako jazvečík, pekinský palácový psík a baset, nastáva tento proces skôr. Tieto plemená sú veľmi náchylné na vyvrátenie platničky, často nesprávne diagnostikované ako vyskočenie platničky. SVALOVÁ SÚSTAVA:
Vo všeobecnosti sú svaly najväčším orgánom psieho tela. Prevažná väčšina svalov sa upína na kosti. Ploché kosti sú hlavným miestom upínania svalov, ktoré pohybujú nohami. Pri stiahnutí svalov sú kosti, na ktoré sú svaly upnuté, pritiahnuté k sebe a pri uvoľnení sa opäť odtiahnu.
Ohýbanie končatín a naťahovanie kĺbov je vykonávané svalmi, ktoré idú dole po nohe a upínajú sa v rozhodujúcich na dlhé kosti tak, aby sa využila čo najväčšia sila páky. V mieste svalového úponu na kosť prechádza sval do tkanivovej šľachy. Pre pohyb psa majú osobitný význam svaly končatín, chrbta a bedier, ktoré ho poháňajú dopredu. Dôležité sú však aj hrudníkové a brušné svaly umožňujúce dýchanie. Zo svalov na hlave sú najdôležitejšie najmä žuvacie svaly umožňujúce záhryz. Svaly psa sú len málo prestúpené šľachami, a preto aj pri stojacom psovi prevláda prevažne aktívna činnosť svalov. Preto pes radšej leží ako stojí, aby si šetril svalovú energiu.



KOŽNÁ SÚSTAVA:
Koža psa pozostáva z dvoch základných vrstiev: epidermy (vrchnej vrstvy kože) a endodermy (vnútornej vrstvy). Epiderma nie je ani zďaleka taká hrubá ako u človeka – u psa plní túto ochrannú funkciu srsť. Endoderma obsahuje krvné cievy, kožné žľazy a vlasové korienky, z ktorých vyrastá cez epidermu srsť. U človeka sú epiderma a endoderma spojené do seba zapadajúcimi záhybmi, čo robí kožu pružnou. Pes má veľmi málo týchto záhybov a to len na hrubej koži na nose a na chodidlách. Samozrejme, pes má omnoho viac vlasových korienkov, ktoré držia dve vrstvy kože. Skoro všetky psy majú silnú vrstvu srsti, ktorá sa skladá z veľkého množstva jednotlivých chlpov, vyrastajúcich z vlasových korienkov. Najspodnejšiu časť vlasového korienka tvorí malá papila, ktorá produkuje keratín – vlasovú zložku. Z vlasového korienka vyrastá niekoľko chlpov. Medzi nimi je jeden primárny ( krycí ) chlp, ktorý je súčasťou vonkajšej hrubej srsti a niekoľko sekundárnych chlpov, ktoré vytvárajú jemnú podsadu. K veľkej väčšine vlasových korienkov sú pripojené malé svaly, ktorých stiahnutie spôsobuje naježenie srsti. Tukové žľazy sú spojené s vlasovými korienkami a ich úlohou je premasťovať srsť psa. Produkujú sebum – výlučok, ktorý pokrýva srsť, čím ju chráni pred vlhkosťou alebo vysušením, a tým aj psa pred teplotnými zmenami.
Potí sa pes?
Psy sa tiež potia, ale z iných dôvodov ako ľudia. Pes má apokrinné potné žľazy po celo tele. Žľazy produkujú výlučky, ktoré pri rozklade baktériami vydávajú typický psí pach. Apokrinné potné žľazy však nie sú súčasťou termoregulačného procesu. Okrem nich má pes na chodidlách eckrinné potné žľazy. Ich výlučky udržiavajú chodidlá vlhké a pružné, inak by sa neustálym trením vysušili. Ako teda vlastne prebieha u psa termoregulácia? Pes má celé telo pokryté srsťou, ktorá je vlastne izolačnou vrstvou a zmenšuje problémy telesného prehriatia.
Srsť psa zachytáva teplo a nech sa zdá byť pri dotyku akokoľvek prehriata, na kožu sa dostane len veľmi málo tepla. Pri prehriati sa zvýši činnosť potných žliaz na chodidlách a pes zanecháva mokré stopy. Mnoho zvierat používa na termoreguláciu odparovanie zo svojho dýchacieho traktu, a to je aj dôvodom, prečo psy vo zvlášť horúcom počasí ťažko dychčia. Dychčanie pomáha odparovaním ochladiť organizmus.

ZMYSLY:
Čuch. Jednou z najpozoruhodnejších predností psa je jeho čuch. Čuchový zmysel poskytuje psovi všetky informácie a je asi miliónkrát citlivejší než náš. Pes má taktiež 40-krát viac buniek ako človek v mozgovom centre rozoznávania vôní. Človek využíva túto danosť psov a cvičí ich na stopárov, na zisťovanie úniku plynu, alebo vyhľadávanie hľuzoviek. Čiastočne má pes citlivejší čuch ako človek aj preto, lebo jeho čuchová zmyslová oblasť je omnoho väčšia. U človeka je táto oblasť asi 3 cm2 u priemerného psa asi 130 cm2. Čuchová oblasť je mnohonásobne poprehýbaná a vytvára záhyby, do ktorých sa dostáva pach.
Sluch. Sluch psov je vynikajúci. Hoci niektoré plemená majú sluch lepší než iné, väčšina psov sa vyznačuje veľkými vonkajšími ušami. Sedemnásť svalov im umožňuje vzpriamovať sa alebo obracať ako zvukové receptory, keď sa chcú zamerať na zdroj zvuku. Zaregistrujú zvuky s 35 000 kmitmi za sekundu, čo znamená, že začujú zvuk, ktorý je mimo ľudského ucha. Sú schopné napríklad vycítiť rozdiel medzi dvoma taktomermi, z ktorých jeden udáva sto a druhý deväťdesiatšesť úderov za minútu. Psy si prehradzujú vnútorné ucho, keď chcú zo všeobecného hurhaja vyfiltrovať zvuky, na ktoré sa sústreďujú. Skupiny plemien:
Medzinárodná kynologická federácia FCI ( Fédération Cynologique Internationale ) vydala 1.1. 1990 rozdelenie plemien. Podľa týchto skupín sa psy delia na:
1. skupina FCI Plemená ovčiarske, pastierske a honecké
2. skupina FCI Pinče, bradáče, plemená molosoidné a švajčiarske salašnícke psy
3. skupina FCI Teriéry
4. skupina FCI Jazvečíky
5. skupina FCI Špice a takzvané primitívne plemená
6. skupina FCI Duriče a farbiare
7. skupina FCI Stavače
8. skupina FCI Sliediče a retrievery
9. skupina FCI Spoločenské plemená
10. skupiny FCI Chrty

Pre každú skupinu som vybral zástupcu, aj s typickými črtami pre túto skupinu.

1. Skupina:
Nemecký ovčiak: Pre svoju eleganciu, silu a inteligenciu je nemecký ovčiak jedným z najobľúbenejších plemien. Vhodný je ako strážny, vojenský aj policajný pes.
Pôvod: Hoci dnes je už bežným vynikajúcim pracovným psom, bol vyšľachtený až na úplnom konci minulého storočia.
Na jeho vyšľachtenie bolo použitých niekoľko rozličných európskych pastierskych psov. V prevej svetovej vojne bol neoceniteľným pomocníkom Nemcov a do Anglicka a Ameriky ho priviezli vojaci vracajúci sa domov.
Povaha: Nemecký ovčiak je veľmi inteligentný a veľmi spoľahlivý. Ak získa správny a včasný výcvik, uplatní sa aj ako poslušný a oddaný priateľ celej rodiny.
Výška: psy 60 – 65 cm, sučky 55 – 60 cm
Do 1. Skupiny ešte patria napríklad aj dlhosrstá kólia a belgický ovčiak.



2. Skupina:
Nemecká doga:
Pôvod: Predkov tohto vznešeného psa by sme mali hľadať v stredovekých kráľovských domácnostiach celej Európy. Vtedy, ale aj dnes sú tieto psy symbolom postavenia. V praxi sa používali pri love divých kancov. Ich predkov treba hľadať v Nemecku, kde bolo stredisko chovu týchto psov.
Povaha: Nemecká doga je prítulný, vľúdny pes, schopný prejaviť veľkú oddanosť. Vzhľadom na jeho rozmery iba včasným výcvikom možno z neho vychovať účinného, ale ovládateľného strážneho psa.
Výška: pes 80 – 85 cm, sučka 72 – 77 cm.
Do druhej skupiny patria aj: doberman, nemecký boxer, buldog, bernardín a newfoundlandský pes.

3. Skupina
Hrubosrstý foxteriér:
Pôvod: Foxteriéry pochádzajú zo psov, ktoré boli používané na lov líšok v 19. Storočí. Začiatky kríženia hrubosrstých a jemnosrstých foxteriérov priniesli do srsti bielu farbu. Po prvej svetovej vojne sa hrubosrstý foxteriér stal módnym domácim a výstavným psom a zostal ním až dodnes.
Povaha: Foxteriér je vľúdny a pozorný spoločník. Vyžaduje si však pevnú ruku ak sa má udržať na uzde jeho poľovný pud.
Výška: pes 40 cm, sučka 36 cm.
Do tretej skupiny patria aj škótsky teriér, westhinglandský biely teriér, austrálsky teriér a yorkshirský teriér.

4. Skupina
Jazvečík: Jazvečíkov rozlišujeme podľa veľkosti na stredné trpaslíčie a králičie, potom podľa typu srsti na hladkosrsté, dlhosrsté a drôtosrsté. Pôvod: Jazvečík bol vyšľachtený na lov líšok, králikov a jazvecov. Jeho malá postava mu umožňovala prenasledovať zvieratá aj v malých norách. Pôvodne bol štandardnej výšky, ale koncom 19. storočia bol vyšľachtený menší druh. V dnešnej dobe sú najobľúbenejšie miniatúrne takzvané králičie jazvečíky.
Povaha: Všetky jazvečíky sú živé a temperamentné, niekedy však dosť zlostné.
Výška: Jazvečík sa vďaka svojmu malému vzrastu udáva v kilogramoch.
Pes 11,3 kg, sučka 10,4 kg
Do štvrtej skupiny patria iba jazvečíky a to všetkých veľkostí a všetkých typov srsti.

5.
Skupina:
Sibírsky husky: Z prísneho hľadiska by sa toto plemeno malo nazývať eskimáckym, hoci sa tento termín používa na mnohé psy, ktoré sa zapriahajú do saní. Má úhľadný, skôr vlčí vzhľad, vynikajúci temperament a je veľmi vytrvalý.

Pôvod: Sibírskeho huskyho vyšľachtili kočovní Čukčovia žijúci vo východnej Sibíri. Používali ho na ťahanie saní a zaháňanie sobov. Bol to dokonalý pracovný pes do drsných sibírskych podmienok – otužilý, schopný spájať sa do menších svoriek a ochotný celé hodiny pracovať. Celé stáročia žil husky na Sibíri izolovane, až na začiatku nášho storočia ho obchodníci s kožušinami priviezli do Severnej Ameriky. Čoskoro sa stal neprekonateľným šampiónom pri pretekoch v ťahaní saní a v súčasnosti je populárny ako spoločenský pes.
Povaha: Napriek vzhľadu pripomínajúcemu vlka je husky pozoruhodne pokojný a natoľko priateľský k ľuďom, že sa nemôže použiť na stráženie majetku. Zriedkakedy šteká, ale namiesto toho zavýja
Výška: pes 54 – 60 cm, sučka 51 – 56 cm.
Do piatej skupiny ďalej patria čau-čau a trpaslíči špic.

6. Skupina:
Bígl: Vyzerá ako väčší príbuzný foxhounda, je to húževnatý a inteligentný pes s dlhým a dobre zdokumentovaným pôvodom.
Pôvod: Bígle majú 500 ročnú tradíciu v love zajacov. Svoj výborný čuch využívajú na sledovanie zvery a vyčerpávajú ju svojím vytrvalým prenasledovaním. Najmenšie z nich majú v stoji výšku pod 25 centimetrov a na miesto štartu honov sa nosili v rozmernom vrecku loveckého postroja na chrbte koňa. Tieto malé bígle používali peší lovci pri love králikov.
Povaha: Príjemný a priateľský pes, ale so sklonmi k tvrdohlavosti, ktorá je typická pre psov používaných vo svorkách. Dôležité je, aby mal výcvik poslušnosti a aby bol vedený pevnou rukou.
Výška: psy aj sučky 33 – 41 cm.
Do šiestej skupiny patrí aj baset a anglický farbiar.

7. Skupina:
Írsky seter: Tento pes je známy aj ako červený seter a je typickým zástupcom poľovných psov
Pôvod: Jeho predchodcom mohli byť španiele, iné setre, alebo španielsky stavač. Kedysi bol červeno-biely, no v 19. storočí sa objavil v červenej farbe a jeho popularita vzrástla. Pôvodne sa setre používali na vystopovanie zveri, ktorú potom lovci chytali do sietí.
Povaha: Setre sú spravidla prítulné, odvážne a vitálne. Keďže majú rady nezávislosť niekedy sa dajú ťažko vycvičiť. Ale pri pevnej ruke a dostatočnom cvičení robia svojmu majiteľovi radosť.
Výška: pes 61 – 66 cm, sučka 58 – 63 cm.
Do siedmej skupiny patria aj stavač a weimarský stavač.




8. Skupina:
Kokeršpaniel: Tento vynikajúci poľovný pes plaší sluky, bažanty a jarabice a prináša ich zo zárastu alebo z vody.
Dnes je kokeršpaniel známejší ako výstavný pes.
Pôvod: Dávna skupina španielov sa postupne rozdeľovala, pričom sa jej predstaviteľa začali špecializovať na rôzne druhy práce. Na začiatku 19. Storočia sa už rozlišovala skupina kokerov, čo boli predchodcovia dnešného plemena. Vyšľachtenie kokera sa prisudzuje okoliu Walesa a južnému Anglicku. V tridsiatych rokoch bol najobľúbenejším plemenom v Anglicku a je pomerne bežný aj v Amerike.
Povaha: Kokeršpaniel sa správa aktívne, hravo a inteligentne, hoci niekedy prejavuje tvrdohlavosť. Svoju čulosť preukazuje tým, že pri pohybe vrtí chvostom.
Výška: psy 39 – 41 cm, sučky 38 – 39 cm.
Do ôsmej skupiny patria aj zlatý a labradorský retriever.

9. Skupina:
Dalmatínsky pes: Dalmatínsky pes s bielou srsťou a výraznými tmavými fľakmi patrí medzi najelegantnejšie a najkrajšie plemená. Pôvod: Aj keď už vieme, že nepochádza z Dalmácie v Juhoslávií, názov mu zostal. Je veľmi starým európskym plemenom, ktorého pôvod je nejasný, ale k jeho predkom patril určite aj stavač. V 19. storočí bol módnym psom, priväzovaným za koč a behával popri alebo pomedzi obrovskými kolesami. Dalmatíny majú stále potrebu behať za autami a často ich priťahujú kone, čo je ďalším dôkazom ich minulosti.
Povaha: Dalmatínsky pes je živý, extrovertný a inteligentný, od prírody priateľský a vľúdny k deťom. Rád pravidelne cvičí a vyznačuje sa značnou húževnatosťou.
Výška: pes 58 – 61 cm, sučka 54 – 59 cm.
Do deviatej skupiny patria aj mops, maltézsky psík, lhasa apso, pekinský palácový psík, papillon a čivava. 10. Skupina:
Afgánsky chrt: vysoko elegantný pes, ktorý sa vyznačuje pozoruhodnou činorodosťou a zdravou stavbou tela, ktorá mu umožňuje prekonať aj najčleniteší terén.
Pôvod: Domnievame sa, že predkovia afgánskeho chrta pochádzajú z Egypta, kde sú zmienky o psoch tohto typu už z roku 3000 pred našim letopočtom. Obchodné cesty medzi Stredným a Ďalekým východom pravdepodobne priviedli tohto hodnotného psa do hôr Afganistanu, kde mu na ochranu pred veľmi chladnými zimami narástla väčšia srsť. Po stáročia zostal psom šľachty, loviacim gazely, antilopy a vlky. Po prvý raz sa dostal do Anglicka v roku 1886, ale do Ameriky až v roku 1926.

Povaha: Afgánske chrty majú nezávislú, aktívnu, priateľskú a vnímavú povahu. Hoci sú strohé, trápi ich, ak sa im nevenuje pozornosť. Kedysi sa tomuto plemenu vyčítala nespoľahlivosť.
Ich dnešná povaha, hoci ešte vždy je plná ohňa, poddajnejšie prijíma výcvik a požiadavky disciplíny.
Výška: pes 69 – 74 cm, sučka 61 – 68 cm.
Do desiatej skupiny patria aj írsky vlkodav, vipet, saluki

 

(atlas zvierat -zdroj)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

plzne dalmatin??

(aneta , 28. 5. 2011 13:17)

chcem fenku dalmatina ma byt vonku alebo vo vnutri plzne straca chlpy..alebo nie...poraddte mi na emal konik020@azet.sk vdaka